melódia: J. B. König
text: M. Royová
Škoda je, kochať sveta krásy;
skoda, žiť zemi tejto len.
Uderí chviľa rozlúčenia,
a blaho zmizne jako sen.
utratí svoju sladkú moc,
a srdcom zvládne žiaľu noc.
No, až sme my raz zakúsili,
ten život prostý lúčeni,
až sme prah raja prekročili,
kde niet uz žialov, trápenia,
až zrieme večnú svetla vlasť:
ó, jakáže to bude slasť.
Až On nás zavre v náruč Svoju,
Ježiš, Syn Boží, hore tam,
až uvedie nás k lásky zdroju,
ku trónu, kde Bôh sídli sám,
tam, kde už každý zmiznul tieň:
ó, jakýže to bude deň!
Vysoko vznes sa, duša drahá,
ku zdrojom žitia večného.
Na zemi neni tebe blaha,
niet ideálu pravého.
Kam oko pozre, všetko klam.
No, nesmúť; pracda sídli tam!
