melódia: F. Schulz
text: Chr. H. Zeller (prel. K Royová)
Dlho, dlho som ja blúdil, pasiera si nepoznal;
nesenému kalným prúdom pokoj sve mi nepodal.
V diali, blízko hľadal pastvu, kde mňa tiahlo vábilo,
okúšal som, ó, a jak rád, až mňa všetko sklamalo.
Raz prišiel som do zahrady; noc, tma ju obkľúčily.
Neznámeho naraz Muža oči moje spatrily.
Aký Muž! Ja počul stonať, ľakať sa Ho v úzkosti.
prenikaly Jeho stezky mňa, ach Jeho boľasti!
Bol to Pán! Ja zrel Ho trpieť, krvavý pot Jeho zrel.
Nerozlúčim sa s Ním viacej, veď On za nňa tak trpel!
Boží Synu, Pane z neba, smrť Si za mňa podstúpil!
Je to možné, Bože nevies, žes' krvou mňa vykúpil?
Jak som toto vierou poňal, znám už Pána mojeho!
Poznám ho po Jeho ranách; On je môj, ja som Jeho.
To mi srdce uchvátilo, keď som v srdci jeho zrel,
ach tú lásku ku mne vrelú, ktorú som Mu splácať smel.
Preto žíznim Jeho ľúbiť, Jemu slúžiť samému;
zarmútiť sa Ho obávam, žiť i mrieť chcem len Jemu.
Vy zblúdilí, dajte sa viesť, hľaĎTE, čujte Jeho hlas!
Ju nebeskej blaženosti volá i predchádza vás!
Pastiera si nasledujtre, k Nemu veďte zblúdilých!
Ó jak On nás raz uvíta tam v tých stánkoch nebeských!
